Cesta Domov:Autobiografia Americkeho Swamiho

 

12,00

This is the slovak version of the book:”Journey Home”

Quantity:
SKU: SK-CD. Category: .

Description

V týchto výnimočných memoároch tká Rádhanáth Svámí pestrofarebnú tapisériu dobrodružstva, mysticizmu a lásky. Čitatelia nasledujú Richarda Slavina z predmestia Chicaga do himalájskych jaskýň a sledujú jeho premenu z hľadajúceho mladíka na uznávaného duchovného vodcu. Cesta domov je dôverná výpoveď o krokoch uvedomenia si seba samého a tiež prenikavý pohľad do srdca mystických tradícií a výziev, ktorým čelí duša na ceste k vnútornej harmónii a jednote s Pánom. Prostredníctvom zážitkov hraničiacich so smrťou, učenia sa u pokročilých jogínov a rokov na ceste pútnika, Rádhanáth Svámí nakoniec dosiahne vnútornú svätyňu indickej mystickej kultúry a nájde lásku, ktorú hľadá. Je to príbeh vyrozprávaný s mimoriadnou otvorenosťou, vnárajúcou čitateľa do putovania, ktoré je hneď od začiatku pútavé, humorné a dojemné.

Rádhanáth Svámí sa narodil v Chicagu v roku 1950. Ako tínedžer sa vydal na duchovnú púť naprieč svetom, kde nakoniec objavil jogovú cestu oddanosti. V súčasnosti cestuje po Ázii, Európe a Amerike a učí o náboženskej múdrosti, ale často ho možno nájsť v jeho komunite v Bombaji. Ľudia, ktorí Rádhanátha Svámího poznajú, rozprávajú o jeho oduševnení pri jeho snahách doviesť iných k Bohu. Takmer rovnakým dychom rozprávajú o jeho odľahčenom prístupe, jednoduchosti a zmysle pre humor. Návštevníci a priatelia sú inšpirovaní jeho skromnou povahou a prirodzenou neochotou získavať zásluhy za prácu, ku ktorej podnecuje – vývoj komunít, hromadné rozdávanie jedla deťom v núdzi, misionárske nemocnice, ekologicky priateľské farmy, školy, ašrámy a programy na úľavu v stave núdze. „Akoby život vnímal ako nepretržité požehnanie Pána,“ povedal jeden obdivovateľ, „a zároveň nikdy nestráca svoju ľudskosť. Jeho prístupnosť zanecháva v ľuďoch pocit, že s trochou úprimného úsilia si tiež nájdu svoju cestu k vnútornému pokoju a uvedomeniu si Boha.“

Uryvok

Ako som vyliezal z ľadovej vody himalájskej rieky Bagmati, uprene som hľadel na dve kôpky popola. Jedna bola z pohrebiska a tá druhá z obetného ohňa. Mal som na sebe iba bedrové rúško. Studený vietor mi prenikal až do kostí. Zovrela ma silná túžba. Čo tu robím? Prečo sa tu trasiem sám, takmer vyhladovaný, tak ďaleko od domova? Vyjde všetko moje hľadanie naprázdno? Uprene som hľadel na hviezdy, ktoré sa trblietali pomedzi konáre prastarého posvätného banyanového stromu (ficus banyan, figovník indický – pozn. prekladateľa). Nočné vtáky spievali melancholickú pieseň. Popri brehu žiarivo planuli posvätné ohne. Svätí muži s vlasmi, spletenými akoby do povrazov, ktoré im viseli až pod kolená, hádzali do plameňov obetné dary z prenikavo voňajúcich bylín. Z tlejúcich zvyškov vyberali plné hrste popola a potierali si ním telo. Keď obrad ukončili, vydali sa smerom k svätyni, do ktorej som túžil vstúpiť aj ja. Bolo to na jar v roku 1971 v Pašupatináthe v Nepáli, kde sa v tú noc zhromaždil príval pútnikov.

Môj tínedžerský vek sa skončil len nedávno a zdalo sa mi, akoby bol môj domov na predmestí Chicaga odo mňa vzdialený o polovicu planéty. Veľmi som túžil po úteche svätého miesta, miesta, kde by som sa mohol modliť a prosiť o duchovné vedenie. Hodinu predtým som pristúpil k starovekému chrámu, k jeho týčiacej sa bráne s vytesanými legendárnymi levmi, hadmi, bohmi a bohyňami. Plný očakávania som stúpal po kamenných schodoch, no vtom ma strážnik udrel kyjakom do hrude. Lapajúc po dychu som padol na kolená. Z oboch strán ma obkľúčila polícia a strážnik sa mi postavil do cesty: „Si cudzinec! Vypadni!“ Ich nadriadený, oblečený vo vojenskom úbore s turbanom na hlave, vyrazil vpred s planúcim pohľadom a palicou udrel po nápise: Cudzincom vstup zakázaný. „Von odtiaľto!“ zreval. „Ak sa o to pokúsiš znova, nemilosrdne ťa zmlátime a hodíme za mreže. A ani nehovorím o tom, čo s tebou spraví ten rozzúrený dav.“ Prikázal svojim podriadeným, aby boli ostražití. Skľúčený som odišiel na breh rieky. Namáhavé duchovné hľadanie ma priviedlo až sem. Nemohol som sa vrátiť. Ako som sledoval svätých mužov, skrsol mi v hlave nápad. Kľakol som si ponad jednu z tlejúcich jám, v ktorej predtým horel posvätný oheň, ponoril som ruky hlboko do teplého, sypkého popola a preosieval zvyšky žeravých uhlíkov. Roztrasene som si popolom ponatieral vyziabnuté telo od spletených vlasov až po mozoľnaté bosé nohy. Zatuchnutý prášok ma pálil v nosných dierkach, dusil ma v hrdle a vysúšal ústa. Okolo ramien a spodnej časti tela som si namiesto odevu prehodil dve bavlnené prikrývky, fľakaté od riečnej vody, a pomaly som sa približoval smerom k bráne. Srdce mi prudko búšilo.

Hliadkovali tí istí strážnici s kyjakmi v ruke, ale nespoznali ma, a tak ma nechali prejsť. Keď som vstúpil na rozsiahle otvorené nádvorie, obkolesujúce staroveký oltár, prebehlo mi hlavou, že ak ma tu chytia, môžu ma zabiť. V kľukatom rade čakalo niekoľko tisíc ľudí, ktorí chceli vidieť oltár. Zakaždým mohla ísť iba jedna osoba. Trpezlivo som sa postavil na koniec radu a pomaličky som sa približoval. Zrazu okolo mňa prešiel ten istý policajný náčelník, ktorý ma zastavil predtým. Adrenalín mi prudko stúpol. Zalapal som po dychu a odvrátil tvár. Postavil sa rovno predo mňa, zahľadel sa mi do tváre pokrytej popolom a vyštekol otázku v miestnom hindskom jazyku. Nerozumel som mu ani slovo. Vedel som však, že ak prehovorím čo i len jediné slovo v angličtine, bude to znamenať môj koniec. Keďže som mu neodpovedal, uprene sa na mňa zahľadel a spustil príval otázok, teraz už oveľa hlasnejšie. Pri predstave niekoľkých rokov premrhaných v špinavom nepálskom väzení, alebo ešte v niečom horšom, sa mi točila hlava.

Vedel som, že je trénovaný odhaliť čokoľvek podozrivé. Stál som tam bez pohybu, s prázdnym výrazom v tvári. Spoznal ma? Netušil som. Vtom som dostal ďalší nápad. Jednou rukou som si zakryl ústa a druhou som kýval zo strany na stranu. Mauni babovia, tí, ktorí zložili prísahu, že nikdy neprehovoria, dávajú často svoju prísahu najavo práve takýmto spôsobom. Policajný náčelník zovrel moje rameno a ťahal ma preč. Kam ma vlečie? Som zatknutý? Začal kričať. Ihneď pribehli dve policajné hliadky. Obklopili ma a vliekli cez zástup pútnikov, až sme sa dostali k najväčšej tlačenici. Moji únoscovia zdvihli kyjaky a zrevali ako hrom. Má to byť verejné bičovanie? Roztrhá ma ten dav za to, že som zneuctil ich svätyňu? Kričali hlasnejšie a hlasnejšie, až sa dav napokon rozpŕchol. Vydesený som čakal. Vliekli ma cez rušný dav, až som zrazu zostal stáť priamo pred oltárom, pred pestrofarebnou pagodou, z ktorej sa valil kúdol vône santalových vonných tyčiniek. Vpredu stál mohutný kamenný býk. Na oltári stála kamenná postava božstva Šivu, ozdobená vyšívaným hodvábom a trblietajúca sa zlatom a drahými kameňmi. Policajný náčelník zdvihol palicu a stisol mi rameno. Ubije ma priamo tu pred svätou podobizňou? Obklopený svojimi námestníkmi, s palicou zdvihnutou nad hlavou vykrikoval príkazy na kňaza. Ten sa ponáhľal smerom za oltár. Čakal som, celé telo sa mi chvelo.

Z vnútornej svätyne zrazu vyšiel veľkňaz oblečený v červenom hodvábnom rúchu. Na čele mal nápadný kruh z červeného prášku a okolo krku zavesený zlatý náhrdelník a šnúru sušených semien rudrákša. Hlbokým, hypnotizujúcim tónom odriekal mantru: „óm namah šivája.” Môj väzniteľ, ktorého robustné telo sa aj napriek chladnému vetru silne potilo, vykrikoval na kňaza pre mňa nezrozumiteľné slová. Veľkňaz uprene načúval. Pokýval hlavou, zatvoril oči a odmlčal sa. Ubehlo niekoľko momentov, zatiaľ čo dav pútnikov netrpezlivo protestoval.

Veľkňaz sa vystrel, hlboko sa nadýchol a začal odriekať modlitby zo starých sanskritských textov. Ohromil ma, keď mi okolo hlavy omotal turban. Potom mi okolo ramien ovinul šál, okolo krku mi zavesil niekoľko jazmínových girlánd spolu s girlandami nočného jazmínu, čelo mi pomazal santalovou pastou a na pitie mi ponúkol vodu s príchuťou šafranu. Stál som očarený a uvedomoval som si, že polícia drží veľký dav v pozadí, aby mi poskytli výnimočnú príležitosť uctiť Pána a prijať poctu chrámu.

Policajný náčelník sa pokorne klaňal a so zopätými rukami prosil o moje požehnanie. Potom odišiel. Nespoznal ma v mojom preoblečení alebo si uvedomoval, kto som a jednoducho ocenil moje odhodlanie. Toto sa už nikdy nedozviem. Nech už bol ten dôvod akýkoľvek, premkol ma pocit hlbokej pokory. Vzoprel som sa ľudským zákonom a zaslúžil som si, aby ma zbili, ale Boh bol ku mne milostivý. Stál som pred oltárom s údmi pokrytými prachom, v jednotvárnom pustovníckom odeve, so zmotanými, splstnatými vlasmi pokrytými hodvábom a kvetinami. Privrel som oči, z ktorých mi tiekli slzy, zopäl som dlane a modlil sa, aby sa mi počas môjho putovania vyjavila tá pravá cesta. Vrátil som sa na breh rieky a sadol si na studenú zem. Bola bezmesačná noc. Na tmavom nebi sa trblietali hviezdy, vánok zaplnil les vôňou kvitnúceho jazmínu a z ticha sa vynorilo húkanie sovy. Uprene som pozoroval prúd rieky a bol som zvedavý, kam ma rieka osudu zavedie teraz. Ako som sa ocitol v živote, ktorý bol taký cudzí mojej výchove, ale taký blízky mojej duši?

Additional information

Weight 1.0500 kg
Author

ISBN

Published date

Publisher

Specs

version

Reviews

There are no reviews yet.

Only logged in customers who have purchased this product may leave a review.

You may also like…